Môj muž by mal byť otcom spoločných detí a mal by si byť vedomý zodpovednosti (rovnakou mierou ako matka). Mal by byť vyrovnaný so skutočnosťou, že vstupom do manželstva / rodičovstva stratí časť svojho osobného priestoru, ktorý poskytne ako vklad do rodiny. Myslím, že nie je dobre, keď manželia stratia celý svoj osobný priestor.
Dievčenské sny o mužoch... ale ja budem protestantka a revolucionárka a názov si zmením na Hľadanie rozprávkového princa...
Milé dámy, slečny, dievčence.
Ktorá z nás nemala kedysi dávno predstavu o princovi v jasnej zbroji, ktorý nás vyslobodí zo zajatia a porazí zlého draka? Nuž, nepoznám jedinú ženu, ktorá by nesnívala o tom svojom princovi. Nezáleží, či je blonďák, čiernovlasý, ryšavý, hnedovlasý.... a ani na farbe očí nezáleží (podstatné je, nech sú hlavne dve, nie?) záleží len na tom, že je len náš... žiadna iná princezná sa ho nedotkne, neuvidí... a tak jej treba...
Lenže mi mienime a čas mení.
Rokmi sa naše nároky okresávajú, vybrusujú poprípade zvyšujú...
a tak, keď máme sladkých šestnásť, v snoch sa nám usídli obraz rebela... s cigaretou v kútiku úst, s vyšportovaným, pružným telo, náušnicou v uchu... večne zamračený, sarkastický... ale náš... žiadna iná rebelka bez príčiny nám naňho nemôže siahnuť, inak sme schopné vytiahnuť zbrane ťažkého kalibru....
Keď máme pekných dvadsať, chceme bohéma... s citlivou dušou a zbierkou básní v zašpinenej kapse. Tie básne nám môže čítať v nejakej potuchnutej putike pri čiernom čaji... hlavne, že je náš. Nech sa ho iná poetka ani neopováži dotknúť, lebo ju v našich mizantropicko-depresívnych básňach roznesieme na kopytách a jej dušu si uvaríme ako čaj...
Keď máme takmer zrelých davadsaťpäť, hľadáme partnera. Nech je milý, šarmantný, voňavý, inteligentný, zábavný... a môže aj dobre zarábať, môže to byť nejaký dobre vyzerajúci maklér, ale ani taký podnikateľ či politik nie je na zahodenie... ale musí byť len náš. Žiadna iná, krásna a úspešná žena sa naňho nesmie ani pozrieť, inak chytíme záchvat žiarlivosti a na najbližšej recepcii ju oblejeme punčom. Tak jej dorazíme ego a zničíme drahé šaty... ale tak jej treba, čo sa má čo sápať po cudzích princoch?!
Keď máme tridsať, krásny to inak vek, hľadáme niekoho, kto nesmrdí pivom a cesnakom, prinesie nám občas kvety a po sexe sa len neotočí na druhú stranu a nezachrápe... a nemá hlúpych kamarátov, ktorí sa k nám nasťahujú, keď ich vlastné manželky už nemôžu zniesť... ale hlavne, nech je to tvor chápavý a má rád tie naše spoločné deti.
A hlavne, nech je náš, inak sme schopné jedného večera vytiahnuť kufor, pobaliť seba a deti a odísť bývať k rodičom. A nech nás milý princ príde prosiť na kolenách, že s Alenkou, Irenkou, Pavlínku či Katkou alebo Zuzkou.. alebo akoukoľvek inou ženou nič nemal... že sú to len klebety.
Tu moje rozprávanie o princoch zastavím.
Ale porozprávam vám jeden príbeh... je to príbeh mojej starej mamy.
Tá si svojho princa našla v susednom dvore. Nagymama bola totiž z dediny, len oni to mali trochu ľahšie, ich pradedo bol zemepán či niečo také, tak sa nemusela prebíjať životom, ale nie o tom som chcela... v tom vedľajšom dvore žil jeden sedliacky chlapec... nebol nejaký mimoriadne vzdelaný, chodil predsa len do dedinskej školy. Nagyika bola študovaná, distingvovaná mladá žena. Hrala na husliach, hovorila plynule po maďarsky a francúzsky... bola dcérou bohatých. A on bol len sedliacky syn. Ale Nagyika akosi nedokázala odolať dvom zeleným očiam a šibalskému úsmevu. A tak sa teda časom narodil môj strýko. A ešte predtým bola svadba. A potom bola vojna. A Dedo sa z obyčajného vojaka vypracoval postupne na kapitána a na majora.A nakoniec skončil ako nejaká vysoká šarža a potom už Nagyikinej rodine nebol na hanbu... lebo chúďa Nagyika si zobrala len sedliaka, čo nevie nič. Vojna sa skončila a pár rokov bol pokoj... a potom prišiel druhý syn... môj tatík... a teraz sa to vlastne všetko začína. Princa a princeznú obrali o majetok a označili ako kapitalistické svine. Ale aj to je iný príbeh... a tak žili v paneláku, v prenajatom byte... a boli šťastní. Najšťastnejší na svete. Nagyika mala svojho princa a dedo mal svoju princeznú... a sú spolu doteraz.
Čo som tým všetkým vlastne chcela povedať?
Asi len toľko, síce si hľadáme princov na bielych koňoch, v jasnej zbroji... ale skutočný princ je obyčajný, prostoduchý človek. Nemá šarm francúzskeho atašé, ani peniaze anglického lorda... a ani nehovorí mnohými jazykmi... ale keď vám do duše prehovorí jazykom lásky, odhodíte všetky predstavy o princoch a ufujazdíte sa vydať za žabiaka so srdcom ako kus chleba. Nebude vám prekážať to, že v noci chrápe. Vy zase kopete.. tak ste vyrovnaní... nebudú vám vadiť ani jeho ufúľaní kamaráti, ktorí sa vám donesú do bytu ako kanálový smrad... hlavne že vám vo dverách vlepí parádny filmový bozk a vy sa poberiete nakŕmiť jeho kolegov... ale v noci vám tých kolegov vynahradí a vy budete šťastné... a prídu aj nejaké tie princiatka... nech sa populácia planéty Zem zvyšuje, nie?! A pre vás to budú deti, o akých ste snívali. Budú múdre, krásne, úspešné... a čo vám bude chýbať? Nič... lebo sny o princovi ste odložili do tajnej zásuvky a tá sa pri sťahovaní z paneláku do nového domu akosi stratila...
Komentáre
tweety, kedy a vďaka čomu...
gorda, z celoživotného trápenia...
dionena, čo pre teba znamená...
Vierka, tvoje vytriezvenie...
laskonka, podľa teba...
z toho by ale plynulo, že zážitky a skúsenosti sú nepríjemné, negatívne. nemohlo by to byť aj naopak? že príjemné zážitky a skúsenosti sny a túžby žien podporia a rozvinú?
lulla, napísala si...
kde je podľa teba tá pravá miera? ako sa dá stanoviť správna hranica medzi vzdávaním sa a zachovávaním osobného priestoru?
čiernovláska, zdá sa...
žabka, môžeš všetkým...
sygon, keby si mala voliť...
angie, vyjadrila si názor...
Dnes mi to nevyjde,ale verím
lusia, dnes sa usmievaš...
páči sa mi tvoja myšlienka, že aj keď sklamania bolia, snívať treba... a „závidím“ ti, že ti tento „zlozvyk“ ostal dodnes...
hogo, nie je to jednoduche
pre mna je ten vztah natolko dolezity, ze mi nestoji za to trapit sa nad zlymi vecami. zo zaciatku urcite, trapi ma to, a hned po tom, ako sa ta zla vec odohra, to nedokazem, ale ak to prekoname, snazim sa to nepripominat partnerovi. a akonahle si na to spomeniem ja, vyvolam si v pamati nieco dobre, pri com som sa citila skvele, a "prehravam" si situaciu este raz a este raz, az kym nepotlacim to zle. ak mam pocit, ze mi priatel malo vyznava lasku, zase sa snazim spominat na to dobre, cim mi kedy uplne necakane dal najavo, ze ma ma rad, na chvile, kedy som sa citila velmi stastna..
tak to vytriezvenie
moje poziadavky na partnera rastli. myslim to v tom zmysle, ze kym si clovek najde partnera ako nastrocny, tak nema take vysoke poziadavky. jeho zivot este nie vykristalizovany do tej miery, aby sa vo vacsej ci mensej miere prisposoboval partnerovi. vidim to z pohladu seba, som uz dlho sama. a mam svoje "veci" ktore by som uz nerada vzdala.... ako najdolezitejsie - kamarati. v nastke je clovek rad, ze niekoho mam, venovala som sa len jemu, a kamarati isli bokom. teraz sa snazim kamaratov v tomto ohlade "neodkladat". a takisto v nastke sa da viac formovat, jeden druheho, neskor je to tazsie, musis sa skor zmierit s partnerovymi muchami.
chcem tym povedat, ze to co vtedy nevadilo, nebolo tak dolezite, neskor zacina byt.
mam pocit, ze nie som s tym sama, uz nestaci aby bol pekny, vysoky, a pekne sa usmieval a mohla ho "ukazat" kamaratkam. je potreba nieco viac.
nuž hogo odpovedám a tvoju otázku
je zrejmé, že tu na prvý pohľad ide o protirečenie :) uvažovala som nad tým, ako to bolo so mnou...najskôr som veľmi chcela, aby ma muž miloval takú, aká som, a keď o mňa niekto prejavil záujem, neverila som mu a bola som sama sebou...vlastne som každého vedome a zámerne varovala pred tým, aká som (a to svojou úprimnosťou a neskrývanými prejavmi smútku, zúfalstva, hnevu)...teda tým, čo ľudia v snahe páčiť sa niekomu, väčšinou skrývajú....ale nebolo vo mne len to zlé a on si to všimol, stále som bola tá starostlivá, milá a láskavá....a presvedčil ma o tom, že ma chce aj s tým zlým....dnes sa to zlé vo mne nestratilo, a práve preto niekedy uvažujem nad tým, či by mu nebolo lepšie s niekym iným, či som tá pravá, s ktorou bude (je) šťastný....a tak dnes chcem byť tou pravou, jedinou, s ktorou mu bude fajn, aj keď sa v niektorých veciach nedokážem sama zmeniť....snaha byť tou pravou je vlastne ďalšia túžba, a to urobiť ho šťastným aj napriek tomu, aká som :)
aj keď on mi často hovorí, že by už bezo mňa nemmohol žiť, že je šťastný, že ma má....prečo sa potom v mojej mysli objavujú myšlienky pochybnosti...vari som naozaj tá pravá a nebol by šťastnejší s inou? práve som si uvedomila, že som si zatiaľ nepoložila otázku, či je ten pravý on pre mňa....hm
ale určite je, veď kto by vydržal to, čo on? možno občas zveličujem a nakoniec sa to so mnou celkom dá, neviem xi xi :)
takže som hogo uvažovala nad tým, či som tou pravou v tom, aká som....a dnes uvažujem nad tým, či môžem byť tou pravou aj do budúcna, no svoju osobnosť asi tak ľahko nezmením a nepotlačím ani svoje potreby, pretože on vie, keď s niečim nesúhlasím, nevydržala by som byť iná, aká som...to by som radšej odišla, ale aj kvôli nemu sa snažím byť znesiteľnou a väčšinou príjemnou, zodpovednou a vždy milujúcou polovičkou :)
zatiaľ toľko....
dionea
inak s tym hnevom a smutkom, som na tom asi podobne :D
Vierka ahoj :)
ano, musi ma respektovat
a ti kamarati. doteraz mam take "kamaratky" ktore si na mna spomenu, len ak ich chlap necha. ja to nerobim.
Kedže sa tu zhromaždila veľká vzorka respondentiek
tak tvrdohlavé a vzorovité,ako som si myslel :))
Vyplýva to asi z toho,že moji kamaráti asi nemajú tak tolerantné a chápajúce stvorenia,alebo to môže byť i naopak a mám kamarátov,nerešpektujúcich to,čo doma majú :)
Súhlasím s Laskonkou v súvislosti s plynúcim časom
helou priatelia!
lusi, ako by som mohol zabudnúť...
http://lusiania.blog.sk/detail.html?a=e4ed5a15afcfb4409dd44758ae02949d
vítaj, rád ťa po dlhom čase zase vidím :)
jeeej, lusi, vitaj
žabka, dík za návod :)
ja mám ten blbý zvyk (a obávam sa, že v tomto nie som žiadna výnimka), že sa zaoberám skôr tým, čo sa mi nepodarilo alebo čo som neurobil tak, ako som chcel a mohol... to, čo sa podarí alebo funguje dobre, akoby bolo samozrejmé a nebolo treba sa tým zaoberať a tešiť sa z toho...
nnno, však vravím, zlozvyk ;(
ak ide o nieco, co sa mne nepodarilo
Vierka, uvažujem nad tým...
a sklamania z rozchodov? tie sú pre nás rovnako zraňujúce ako pre vás (hlavne vtedy, keď rozchod navrhne žena).
btw, hogo
diuš, z toho, čo píšeš...
dôležitá je asi sloboda, pocit, že sa NEMUSÍŠ meniť, ale že to (v niečom a niekedy) sama CHCEŠ.
hej, hogo
hogo, hovoris mi ako z duse..
ak môžeš byť taká aká si bez strachu, že ťa muž prestane milovať..
hm,
A samozrejme, tiez som v detstve (a vlastne este stale) snivala o niekom, kto by ma mal rad tak ako ja jeho, s kym by som mohla hovorit uplne o vsetkom, on by vedel vsetko o mne a ja o nom.Len mam taky pocit, ze v nojich predstavach vzdy panoval moj imaginarny starsi brat...preco? Aj ked sa mi napriklad zapacil nejaky herec, alebo tak, vzdy som z neho spravila nie mojho partnera, ale mojho starsieho brata...(inak ziadneho brata nemam) Doteraz vlastne tuzim po nejakom uprimnom kamaratovi, pomocou ktoreho by som mohla napriklad nazriet aj do tajeov muzskych citov a myslenia.
A manzelstvo? vzdy som chcela takeho manzela, ktory by nebol dominantny...chcela by som niekoho, kto by ma bral ako rovnocennu partnerku...uplne narovnako, nikto nie je viac ani menej a urcite z neho nerobi viac napriklad vysoka skola...
bodka, v nástich sú názory rovesníkov...
tlak skupiny je obrovský a je ťažké sa mu postaviť a vzoprieť, vyžaduje to odvahu, vnútornú silu a sebavedomie. je to tlak podobný tlaku verejnej mienky a konvencií a je o strachu z odlišnosti, z vylúčenia zo skupiny či z komunity.
bodka, tvoje sny o partnerovi sú peknučké a reálne, ak za nimi pôjdeš, určite sa ti splnia :)
hm, ten imaginárny starší brat či úprimný kamarát možno hovorí čosi o obavách zo sexuality, no tie sú v nástich úplne prirodzené a i keď nechcem moralizovať, možno sú aj dobrou ochranou pred mladistvou nerozvážnosťou...
a čo sa rovnocennosti týka: ak muž ženu neberie ako rovnocennú partnerku, potom to pre ňu určite nie je ten pravý.
áno hogo :)
ahojte všetcia, tu sú moje odpovede
"... mať partnera z inej krajiny, a predsa tvojou prvou veľkou láskou bol cudzinec ... čomu pripisuješ to, že si skúsenosť zo vzťahu svojich rodičov hodila za hlavu?"
Keď sa v -nástke zaľúbiš, na mnoho vecí sa pozeráš cez "ružové okuliare", tvrdosť života si nepripúšťaš (lebo ju nepoznáš), všetko je ľahké a vôbec sa nepozeráš na poučenia z chýb ostatných, pretože si myslíš, že tebe sa nič podobné nestane, vlastne vôbec na to nemyslíš. Ten moment, v ktorom si niečo (možno bolestivé, možno nevyhovujúce), čo sa týka tvojho vzťahu, uvedomíš, sa volá precitnutie. Potom už len môžeš poznamenať tú známu vetu o "poučení sa na chybách druhých a učení sa na chybách vlastných".
"kedy si pochopila, že zmeniť muža, ktorého miluješ, nie je vôbec jednoduché?"
Presne vtedy, keď som pochopila, že ja nemám na to, aby pri mne zostal preto, lebo sa mu páči môj charakter. Ak by som bola výzorovo krajšia, potom by ho (možno) ku mne viazala jeho žiarlivosť na mňa pred jeho kamarátmi.
"môžeš povedať viac o dlhom odpútavaní sa?"
Ak sa s niekým, s kým si žil dlhšie obdobie, rozídeš (či už v dobrom alebo zlom) a ten niekto stále býva v tvojom veľmi blízkom okolí a toho niekoho ľúbiš (ale musel si sa s ním rozísť, lebo si vedel, že to nikam nespeje) a s tým niekým čakaš dieťa a potom to dieťa rastie pred tvojimi očami, tak sa nečuduj, že sa od neho dlho odpútavaš
"čo ti bránilo vzťah rázne ukončiť?"
Láska (?).
hogo
hogo ved to je predsa uplne individualne a zavisi to od dotycnych jednotlivcov... mozu sa stretnut v pare dvaja, ktori uprednostnuju dlhsie travenie spolocneho casu a menej osobneho priestoru, ale aj taki, ktorym staci menej spolocnych chvil a viac sa venuju osobnym aktivitam... vsetko je na dohode a vzajomnej komunikacii
hogo, k tvojej otázke na mňa asi takto :o))
gorda, vďaka za...
las, tak sa zdá...
lulla, nebudeš mi veriť...
predpokladám, že dohoda by asi mala byť slobodná, dobrovoľná, vyvážená a mala by dlhodobo uspokojovať oboch dotyčných jednotlivcov... a ak prestane čo len jednému z nich vyhovovať, znova vstúpi do hry komunikácia a nová dohod.
správne uvažujem?
hogo
hogo, asi nie je veľmi vhodné to zovšeobecňovať... :o))
hogo
angie, pre úspešnejšie fungovanie...
btw. v susednom Česku pohotovosť k rozchodom zdokonalili až na svetovú extratriedu - v počte rozvodov dosiahli svetové prvenstvo.
las, netvrdím, že niekde robíš chybu...
Viem, že netvrdíš ... je to skôr môj pocit :o))
A tie opačné prípady - z optimistu pesimista:
mám pocit, že je to tak trochu logické - narodí sa malý človiečik, má pocit, že svet okolo neho je tu len kvôli nemu ... stretáva sa s prvými problémami ... škola, kamaráti, dospievanie ... prvá a ďalšie lásky ... prvé naozaj negatívne skúsenosti so životom, dotyky poznania ... skutočná zamilovanosť, partnerstvo, svadba ... prvé dieťa ... prvý naozajstný strach o život a potreby niekoho, kto je na nás odkázaný ... premietnutia v hlave, čo všetko sa môže stať (samozrejme, to zlé) ... nie je to prirodzené, že človek "dospieva do strachu" a že optimista v dvadsiatke je niekým úplne iným, než ten istý človek v sedemdesiatke (samozrejme, myslím ten vnútorný vývoj osobnosti)???
Nuž... dopracovala som sa konečne k dielu
čiernovlasá, som ťa len skúšal... :)