hogo:
Aký muž bol tvoj otec? Aký vzťah si s ním mala?
Aké mal otec na teba nároky? Prejavoval ti lásku?
Ako otec ovplyvnil tvoju predstavu o mužoch?
Dodával ti otec svojou láskou a obdivom sebavedomie?
Alebo ti ho svojou predstavou o tom, ako by mala žena vyzerať, bral?
Obdivovala si svojho otca? bála si sa ho? nenávidela si ho?
Nepostavil tvoj otec hradbu medzi teba a ostatných mužov? Čím?
Bol tvoj otec klasický patriarcha, alebo bol láskavý a liberálny?
Mali niektoré tvoje priateľky patriarchálnych otcov?
Môj ocko.
Ten, ktorý mi na jedenáste narodeniny priniesol desať bielych klinčekov a jeden červený, ležiacej v posteli s letnou angínou. Ako ma vzal k babke na rieku, na nohy mi navliekol strýkove kanady a korčuľovali sme dovtedy, kým som prestala padať po každom prvom skĺznutí a mávať rukami v márnych pokusoch vzlietnuť.
Chodieval so mnou behať, skoro ráno. Vždy sme síce skončili v rýchlej chôdzi, ale tie mrazivé rána som milovala.
Môj ocko.
Vždy som pre neho bola krásna, inteligentná a zodpovedná - nech si hovoril kto chce, čo chce. Hlas na mňa zvýšil málokedy. Len v situácii, kedy na seba narazili dve silné osobnosti. Jeho presvedčenie a zanietenosť a moja vytrvalosť. Prevažne zvíťazili jeho skúsenosti a roky. Avšak teraz už aj ja začínam mať svoje skúsenosti. Ocko prešiel na inú “taktiku” - pozorovateľa. Z obďaleč sa prizerá a prihodí svoju radu, ako polienko do rozhárajúceho ohňa.
Môj ocko.
Ako veľmi som si užívala naše rozhovory! Aj teraz si podvedome hľadám partnerov, s ktorými sa mi dobre rozpráva a smeje. Áno, smeje. To je dôležité. Ten špecifický zmysel pre nezmysel. Ten ostrovtip, ktorým satiricky okomentuje svet okolo seba. Tá ľakhá irónia, ktorá robí život znesiteľnejším.
Vždy sa môj priateľ v niečom podobá ockovi.
Môj ocko.
“Ako sa máš srdiečko?”
Vždy som preňho to dievčatko.
To malé dievčatko, ktorému zapletal vrkôčiky, keď ju ráno viedol do škôlky.
To väčšie dievčatko, ktoré s novou modrou aktovkou poskakuje do prvej triedy.
To dievča, ktoré neisto stojí pred bránou gymnázia, potľapká ju po pleci a ona vykročí
v ústrety stredoškolskému životu.
Tá mladá dievčina na letisku, prvýkrát na ceste do Anglicka.
Tá mladá žena, ktorá pride domov nečakane, po Vianociach. Líca mu zvlhnú slzami. Aj mne.
Nikdy ma neprestal ľúbiť. Ľúbiť láskou otca, ktorý nič nečaká.
“Len” je vždy tu, keď ho potrebujem.
Niekedy som závidela otcov svojim kamoškám, ktorým dovolili prefarbiť si vlasy v patnástich a o rok neskôr diskotékovať až do rána. Ocko to nedovolil. Vysvetlil prečo, ja som však bola hluchá. Neskôr som pochopila. Jeho starostlivosť.
Môj ocko…
Mám jednu jeho čiernobielu fotku, neviem, koľko mal na nej rokov, ale myslím si, že za mladi bol fešák. Vôbec si nepamätám, ako vyzeral a ani ako sa správal v časoch môjho detstva a môjho dospievania. Ja som ho začala vnímať až okolo mojej 15-ky.
Spomínam si ...
... na jednu velikánsku bitku. Raz večer (mala som asi 6) som odišla so susedmi z bloku na návštevu ku ich rodine, ktorá bývala o 20 blokov ďalej a našim som nič nepovedala. Vraj volali aj políciu. Keď som sa vrátila domov, tak som schytala takú bitku remeňom, že si ju pamätám až dodnes.
... že keď som ho na prvom stupni ZŠ požiadala o vysvetlenie učiva, tak mi pomohol.
... ako vliekol ťažké kufre a tašky, keď sme išli na dovolenku, ako kufre stále položil na zem, aby si opravil "prehadzovačku", lebo sa mu stále skĺzla z čela hlavy.
... že každú sobotu ráno doniesol z obchodu pre brata a pre mňa detskú výživu (vtedy ju predávali ešte v konzervách).
... na kuchyňu rozvoniavajúcu po plackách.
... ako som sa zaňho hanbila v električke, keď sme sa vracali z jednej podnikovej akcie, pretože bol opitý.
... ako som mu povedala, že ak ešte raz na mňa zdvihne ruku, tak mu rozkopem gule.
... ako ma s jeho kolegom odviezli na aute na prijímacie pohovory do Banskej Štiavnice. Cestovať autom bolo vraj lacnejšie. Spali sme u kamarátovej rodiny na lazoch niekde na strednom Slovensku. Tam som zažila moje prvé "deja vu". Za záclonou som na parapetnom okne videla vázu, ktorú som neviem odkiaľ poznala.
... ako mi poslal v liste na internát do Banskej Štiavnice darček k narodeninám - trblietajúcu sa šatku.
... na to, ako si písal do zošitu, koľko peňazí na brata a na mňa dennodenne vynakladal.
... že vždy chcel, aby som v Rusku (v čase môjho štúdia na VŠ) kupovala nejaké veci a u nás ich predávala, alebo od nás nosila do Ruska nejaké veci a tam ich predávala. To som nerobila, takmer všetci moji spolužiaci zo Štiavnice to robili, iba ja nie.
... že sa s mojím tehotenstvom nevedel zmieriť. Myslel si, že budem mať čierne dieťa a strašne sa bál, čo mu povedia susedia, kolegovia. Celé toto obdobie som bola k***a a p**a. Vravel to tak nahlas, že susedia, ktorí vonku okolo mňa prechádzali, tak ma iba súcitne hladkali po ramene, so slovami, že ho to prejde. A prešlo ho to ihneď ako uvidel moju dcéru. Narodila sa v Moskve. Moja mama tam bola vtedy so mnou. Prvá otázka, čo sa jej po pôrode do telefónu opýtal bola, že či je dieťa čierne. Polroka na to, keď nás čakal na železničnej stanici, sa na neho usmiala malá okaňa, ktorú odvtedy volal seňorita.
... ako počas zimných večeroch spal na gauči pri telke a podvedome si ukazovákom písal po stehne. Vyzeralo to, ako keby spočítaval čísla.
Ak sa mám naňho pozerať ako na muža, od takej jeho 35-ky už ideálom žien byť nemohol. Ani pre mňa a ani pre moje kamarátky. Príčinou je alkohol, prejedanie sa a samozrejme aj nevyrovnané správanie.
Môj otec bol síce prísny, ale vo svojej podstate dobrý človek. Mal veľmi mäkkú povahu. Kvôli tejto črte nejaké vzťahy v jeho blízkom okolí naštrbil. Záležalo už iba na tých príslušných ľuďoch, aký postoj potom k nemu zaujali.
Mal zlé manželstvo, ale stále veril, že sa raz všetko dá do poriadku. Vo vzťahu sú dvaja ľudia. A moja mama ho odháňala. Vtedy tiež podľahla alkoholu. Myslím si, že posledných pár rokov jeho života to mal po citovej stránke dosť ťažké. A to bolo to, čo najviac vplývalo na moje správanie.
Naučil ma
... neznášať alkohol.
... že netreba byť egoistom, ale dobrým človekom.
... že treba počúvať ľudí okolo seba, lebo môj otec to nerobil.
... že vo vzťahu treba byť tolerantným, lebo moji rodičia ku sebe neboli.
Hovorí sa, že dcéra si vyberá manžela, ktorý sa charakterom podobá na jej otca. Neviem, či je to pravda. Viem, že by som nechcela mať za manžela alkoholika.
Môj otec zomrel pred 5 rokmi. Skonal 10 dní potom, ako spadli "Dvojičky".
Dôležité udalosti nášho života si vždy akosi podvedome spájame s nejakou inou udalosťou. Keď si naňho spomeniem, je mi do plaču.
Vďaka nemu som nemala takmer vôbec žiadne sebavedomie, aj dnes s tým často bojujem. Upriamila som svoju pozornosť na výkony v škole, kde som dosiahla aspoň nejaké a v podstate vysoké uznanie. Neprešiel ani rok, aby som nebola vyznamenaná, ocenená a pochválená školou. Doma však moje úspechy absolútne nič neznamenali. No dnes som pýchou svojho otca, ktorý sa bijúc do pŕs chváli svojim otcovstvom.
Vďaka nemu neverím takmer nikomu. Toľkokrát nám sľuboval, že to bude lepšie, až sme vždy naivne uverili a v zápätí zistili, že každý sľub je iba zbožné prianie nás samotných a jedného slabého muža. Zaujímavé však je, že sme ho nedokázali opustiť. Dnes ho berieme ako trasľavého starého pána, ktorý má svoju slabosť pre alkohol a maličký svet, v ktorom stačí nehladovať, mať teplo v dome, telku a plný pohárik (alebo skôr prázdny s jedinou konečnou stanicou). Nevedomky ma donútil poznať moju najtemnejšiu stránku, dokázal vo mne prebudiť tie najčiernejšie myšlienky, aké v človeku môžu vzniknúť, až som sa zľakla seba samej.
No možno práve vďaka nemu verím v dobro ľudí. Hľadám ho v každom človeku, dokonca aj vrah by u mňa našiel ospravedlnenie, pretože by som sa snažila pochopiť "prečo". Prečo milujem človeka, ktorý mi ublížil najviac na svete? Myslím, že som mu už odpustila a necítim nenávisť, ale nedokážem zabudnúť. Lásku k iným mužom môj vzťah s otcom nenaštrbil. Milujem ich.
Skôr som si uvedomila, že aj muži sú nesmierne zraniteľní a potrebujú oporu rovnako ako ženy. Každý prejav náklonnosti a lásky, pozornosti, rozvážnosti, úcty a obdivu mužov ma privádza do úžasu. Ani jeden z tých zázrakov (možno okrem zvrátenej predstavy o láske) som u svojho otca nepoznala. Čo v praxi znamená byť skutočným otcom, netuším. Avšak v hĺbke svojej duše cítim, aký by mal byť.
Aký muž je môj otec? V istom zmysle sa dá povedať, že vzor dokonalosti ... a zároveň dôvod, pre ktorý som práve tej tzv. dokonalosti nikdy neprišla na chuť. Muža, ako je môj otec, by si možno želalo mnoho žien za otca svojich detí. Milujúci, zodpovedný ... ochotný za rodinu dýchať aj žiť. Lenže možno práve v tom je s kúskom šťastia ukrytý aj kus (môjho?) problému.
S mojím otcom som mala neskutočné množstvo konfliktov kvôli predstavám o mne a o mojom živote. Keď som v piatej alebo šiestej triede začala nosiť na vysvedčení prvé dvojky, viedlo to k siahodlhým „psychodebatám“ ... keď som na strednej nezvládala matiku len preto, že ma nebavila a vysedávanie nad ňou som považovala za premárnený čas, začal sa zmierovať s mojou nedokonalosťou. Možno v tom bolo aj pochopenie, že hoci snahu po dokonalosti som po ňom nezdedila, tvrdohlavosť áno ... a dokonale :o)).
Žila som vo svojom svete snov ... už vtedy som si vymýšľala rôzne príbehy, čítala nespočetné množstvo kníh a premýšľala o ľuďoch a živote. Veľmi intenzívne som vnímala svet okolo seba a trápilo ma všetko zlé. To bolo pre mňa dôležité ... ale naši mali vo zvyku nad tým mávnuť rukou a tváriť sa, že sa zaoberám hlúposťami.
Hoci si vlastnú nedokonalosť pripúšťam častejšie, než je rozumné, dokážem sa s ňou vyrovnať a nepovažovať dokonalosť za métu ľudského života. Horšie to dopadlo s mojou sestrou ... vďaka mentálnej anorexii bojuje už päť mesiacov v nemocnici o život ... a hoci to odomňa možno nie je celkom fér, kúsok viny za to pripisujem mojim rodičom. Na druhej strane - nech je ich podiel na tom akýkoľvek či žiadny, trest, ktorým prechádzajú je neúmerne vysoký...
Na záver asi toľko - vždy som si uvedomovala, že za postojmi môjho otca a v podstate oboch mojich rodičov, pretože naši sa v otázkach výchovy svojich detí vždy viac dopĺňali, než by išli proti sebe, boli a sú skryté len tie najlepšie úmysly.
Dnes už viem aj to, že nie všetko, čo je myslené dobre, musí aj dobre dopadnúť.
Najviac bol na mňa hrdý, keď som po ňom zdedila nejaké danosti, išla v jeho šľapajách, nadchla sa pre jeho záľuby, či rozhodla sa študovať na tej istej škole, ako on a úspešne som ju dokončila.
Na otcovi zbožňujem jeho potrebu chodiť na výlety s rodinou a prejavy štedrosti.
Niekedy dokonca nenávidím samu seba, lebo sú veci, vlastnosti, ktoré som po ňom zdedila (alebo videla, len sa to ťažko ovplyvňuje, aj keď sa všemožne snažím).
Nikdy ma nezbil, to nie, ale psychické nátlaky sú niekedy horšie. Na niektoré veci sa snažím zabudnúť, no nemôžem povedať, že by som mu odpustila, to ešte nie, a neviem, či to pôjde.
Lásku mi snáď nikdy neprejavil, teda možno to povedal, ale v zápätí sa už tak nesprával. A myslím, že týmto ovplyvnil môj vzťah k mužom, moje predstavy a očakávania. Hlavne tie predstavy. Proste, po toľkých sľuboch, pretvárkach už neverím, nie som schopná veriť, že sa niečo zmení.
Náš vzťah je taký, no, vačšinou nijaký.
Čo sa pamätám, nikdy sa ma nespýtal, ako sa mám, čo mám nové, alebo tak. Napr. po nejakej zábave, diskotéke sa nikdy nespýtal, ako bolo, ale kedy si prišla. Po výlete, dovolenke sa nespýta, ako som sa tam cítila. Viem, znie to ako maličkosti, no na takýchto je všetko postavené.
Otca by som nazvala ako klasický patriarcha. Se vším všudy.
Odkedy nebývam s rodičmi, je to lepšie, aspoň pre mňa. Otec sa tvári, a hovorí, že ako veľmi doma chýbam. No keď som doma, tak už mu nechýbam. A ešte sa uráža, lebo nie som ochotná chodiť každý víkend domov.
Veľa vecí by som zmenila, no ja som na to málo.
Keď som bola malá, bolo to ťažké. Rodičia sa hádali, aj keď som to vtedy ešte nevnímala. Rozviedli sa, keď som mala asi 10 rokov. Oznámili mi to až v ten deň, keď ich definitívne rozviedli. Vedeli to všetci naokolo, iba ja nie. Preto som si ešte nejaký čas myslela, že to je kvôli mne, a premýšľala som, či som bola taká zlá.
Často sme sa nevídali, otec išiel pracovať do zahraničia. Chodil domov iba na týždeň za niekoľko mesiacov. Mamina ťahala domácnosť aj výchovu, a za tú chvíľu, čo ocino prišiel domov, sa snažil vytknúť mame všetko zlé, čo vraj kedy vo výchove spravila. Neviem o ničom, ale bol to jeho pohľad. Naozaj som to až tak nechápala. No mamina aj tak naňho nikdy nenadávala, nehádzala naňho špinu, vážim si to.
Otec si s mojím bratom nerozumel, nejako k sebe nedokázali nájsť cestu. Museli sme toho prežiť veľa, smrť mojej mamy, nasťahovanie otca znovu ku nám, hádky, jeho následné odsťahovanie, a až potom sa konečne dokázali spolu aspoň trochu normálne porozprávať.
Zato ja som vždy bola otcove dievčatko, mal ma rád, aj mi to dával najavo. Vždy sa zaujímal o to, čo robím, ako sa mám. Robí to doteraz, minimálne raz do týždňa mi zavolá, a spýta sa ma, ako sa mám a čo mám nové. Niekedy nestíham, preto často voláva iba on.
Pamätám si na jeden deň, keď sa po dovolenke na Slovensku vracal späť do Talianska. Keď sa autobus pohol, začala som plakať. Utekala som za autobusom a kričala som na ocina, aby nikam nešiel.
Spomínam si na dni, keď sme tam boli za ním. Vtedy bol pre mňa hrdinom, vedel ich jazyk a všetko nám prekladal. Povodil nás po pamiatkach Ríma a poukazoval nám aj tie menej známe uličky.
Naučil ma milovať country a folk, a spolu s maminou vo mne vybudovali lásku k prírode, k hudbe, k ručným prácam.. Chodievali sme na túry a na opekačky, a tradíciu dodržiavame doteraz. Ak som smutná, alebo potrebujem načerpať energiu, chodím na Kačín, medzi stromy, do prírody.
Kým bol ocino na Slovensku, pred cestou do Talianska, bol keramikom. Spolu s ním som si z keramickej hliny vyrobila pár vecí. On mi vyrobil lampášik aj s tyčou, presne taký, aký mal Deduško Večerníček a ja som sa hrala, že zapaľujem hviezdy.. :o)
Nedávno prešiel ťažkou skúškou. Treťou. Bolo to pre neho aj pre všetkých ostatných ťažké. Chvíľami snáď ani nedúfal, že budem stáť pri ňom, keď sa od neho väčšina odvrátila. Už dva krát sklamal dôveru svojho okolia, ale ja verím, že sa mu to nakoniec podarí, a budem ho naďalej podporovať. Mám ho rada a verím mu. Verím, že to spolu prekonáme.
Ak by mal byť môj partner ako môj otec, určite by som súhlasila, ak by sa napriek životným prehrám a odsudzovaniu okolia nevzdával a bojoval. Mal by však byť menej tvrdohlavý a mal by načúvať radám ostatných, pretože sa snažia radiť dobre.
Pamätám si, ako si ocino nedokázal pripustiť, že už mám priateľa, dával na mňa pozor, a strašne žiarlil, aj keď to možno neprizná. Otcovia sa často nechcú zmieriť s tým, že ich dcéry sú už ženami.
Keď si spomeniem na otca mojej kamarátky, som rada, že mám otca takého, akým ten môj je. Kamarátka bola u mňa častejšie ako doma, otec ju bíjaval, pil, proste mali doma peklo. Nehovorím, že ten môj je dokonalý, ale veď kto je? Stále to je a bude môj otec.
Muž s dobrými, chápajúcimi očami, veľmi citlivo vnímajúci ľudské povahy.
S vynikajúcim prehľadom vo všetkom cez dejiny, politiku, knihy, fyziku, techniku, geografiu, psychológiu. Z davu nevyčnieva, kráča si po svojom. Sníva, ako si konečne uprace v dielni a dorobí mi poličku. V dielni si len tak mimochodom nikdy neuprace, tak ako nikdy nedolemuje strop drevenými lištami. Viete, lišty majú byť štyri, ale mi máme len tri :))).
Kráča si, kráča, rozmýšľa, čo stihne, keď príde domov. Ja viem, že si stihne medzi správami vytiahnuť salámky, maslo, ukrojiť najväčší krajec, aký som kedy videla. Krajec je tak veľký vraj preto, aby nemusel všetko robiť zbytočne dva krát. Chápete, dva krát natierať, dva krát položiť salám a dodať zeleninu. Ukrojí si svoj megakrajec a medzi jednotlivými hryzmi pobehuje k telke a späť. Zo zásady si k telke nesadá a nedáva si megakrajec na tanier, pretože by ho mohlo osvietiť a pridal by si dalšiu ingredienciu z chladničky, ku ktorej má v stoji najbližšie.
Tento muž budí svoju ženu s uvarenou kávou a v lete si ju obaja vezmú na záhradu a o niečom si šveholia. Už robí kávu aj svojej dcére, odkedy je veľká. Takže v kuchyni, keď sa zobudím, stojí hrnček pre mňa a pre mamku. Okrem toho robí koláče podľa aktuálnej chuti, okamžite a rovno vo veľkom. Takže pečie záviny vo veľkosti chleba divne tvarovaného a rozkladajúceho sa temer cez celý plech ... a najbežnejšie takéto zaviny spraví aj tri, čím svoje pečenie pretiahne do noci. Samozrejme, vždy sa za svoju prácu odmení a ráno už z megazávinov býva štvrtina.
Stále na mňa už siedmym rokom pozerá káravo, keď fajčím a stále vo mne vyvoláva ten pocit previnilosti pri vťahovaní dymu.
V skrini sa mu kopia hromady CD, lebo miluje jazz a bohvie, čo to tam ešte má. Pred mnohými rokmi totiž vyhlásil, že sa k cédečkám nevieme správať s patričnou opatrnosťou a stiahol si svoje hudobné kráľovstvo do skrine. Podvečer si nasadí sluchátka a poklepkáva nohou v rytme hudby, alebo chytí do rúk gitaru a vybrnkáva si tam niečo. Sníva, ten pán hudobník, že keby bol za oných čias schytil do rúk saxík ...:)).
Môj ocko.
Hneď na úvod by trebalo povedať, že mamka a jej sestra pochádzajú z pekne patriarchálnej rodiny a tak si založili obe pekne matriarchálnu.
Môj ocko je báječný liberál v matriarcháte. Často ma to hnevalo, že sa vzdával velenia a že sa vyhýbal konfliktom. Lenže ocko je už taký, ľudia ho majú radi. Pozor, aj muži ho majú radi. Je veľmi výnimocný tým, že mužov neohrozuje a baví rovanko ženy ako mužov. Podľa mňa sa ale najviac baví s mojou sestrou, keď pozerajú nejakú uletenú komédiu, ktorej ja nikdy nerozumiem :).
Dumem, aký som s ním mala vzťah.. Nie je môj genetický otec. Mamka ale svoju chybu vo výbere partnera dosť rýchlo napravila, a tak som získala celkom nového otca celkom transparentne, na genetického si ani nespomínam. Nijak som to nikdy neriešila, otca mám len jedného, ale ako dcéra som nenachadzala podobnosť. Mamkine myslenie a spôsob komunikácie bol pre mňa prijatelnejší. Teda hlavne som osobné veci s ockom neriešila, takže som to nemohla ani posúdiť.
Myslím, že jeho vplyv na mojej výchove bol podstatne menší a rozhodne na rozdiel od mamkinho nestál na verbálnej komunikácii.
Netlačil mi do hlavy žiadne zásady. U nás doma to bolo o slobode, o skúsenosti, o rozprávaní. Nepodsúvali nám hotové návody a usmerňovať sa snažili neobmedzujúco. Sexuálne povychovať sa ma snažil snáď len raz, keď mne a sestre povedal asi v mojich osemnástich, že "Dievčatá, venček si treba čo najdlhšie uchovať", na čom som padla do kolien a strašne dlho sa smiala.
Na mužov sa ma veľmi nepýtal. Snáď až teraz neskôr, keď si nebol istý, či vlastne s niekým chodím alebo nie.
Ako radcu do partnerských vzťahov som ho veľmi postrádala. Nemyslím ale, že to bolo jeho chybou. Nenabrala som nikdy odvahu riešiť s ním moje zamotané pocity. Doteraz sa mi to s niektorými typmi mužov stáva. Ako keby som nevedela, ako sa to spýtať a ako niečo povedať.
Dalším zásadným problémom bolo, že som sa mu úplne odcudzila v čase puberty, keď mi začali rásť prsia a neprekonateľne som sa za to hanbila.
Pohladení som vraj ako dieťa mala dosť. Vraj sme s ockom často akože zápasili a tak, takže v detstve som určite s dotykom a pohladením problém nemala. Neskôr som s tým ale problém mala. Už ani neviem, či objektívny alebo subjektívny pocit to je, ale pohladenie už len ako slovo samo o sebe mnou veľmi hýbe.
Mala som ho podľa mňa dosť málo a mala som málo aj dotykov.
Z dotykov som bola taká nervózna niekedy, že som sa im radšej úplne vyhla. Neznášala som dotyky ani kamarátok. V súčasnosti si poriadne objatie od ocka vydobyjem, keď odchádzam do iného mesta, kde študujem. Vtedy mu padnem do náručia a cítim sa strašne v bezpečí, malé milované dievčatko. Občas vo mne niektorý muž vyvolá podobný pocit a potom mu nesmierne dlho plačem v objatí. Ale plakávala som osamote z času na čas odjakživa v noci, takže to bude aj tým, že len proste v tom čase so mnou práve niekto je.
Nemyslím si, že som mala málo lásky z ockovej strany, len mi ju proste nevedel prejaviť a mám pocit, že som ju ani nechcela vnímať.
K sebavedomiu mi určite pomohol, pretože mal mnoho nápadov, ako neúspech obísť, po prípade ako sa na neho dívať z iného uhla. Tiež ma tlačil k tomu, usporiadať si priority a vybrať si, na čo sa chcem zamerať. Napriek tomu, že jemu sa to mnoho krát nedarilo a svoj život nehodnotí celkom ako naplnený. Učil ma neopakovať jeho chyby a smutne pozeral, keď som ich robila.Tak ako jeho nesmierna citlivosť a nápaditosť vo vnímaní ľudských problémov a ich pôvodu.
Rozmýšľala som už dávnejšie, či mi ovplyvnil vkus. Myslím, že áno.
Mám rada mužov, ktorí vedia hrať na nejakom nástroji, ktorí si vedia tak osamote výjsť za svojimi záľubami, oddaní, ale pritom svojím spôsobom sebestační, laskaví a chapaví.
Často pre mňa nepoznaní...
Môj otec by mohol byť lepším manželom, otcom, ale dokážem si vysvetliť mnohé veci z psychologického hľadiska. Autoritatívny. Samozrejme je to iné, keď je človek dieťa, vtedy vidí veci tak, ako sú. V detstve to človek vníma inak ako potom s odstupom rokov, skúseností, štúdia... takže v detstve ako takmer každé dieťa, lebo to ešte tak nepociťujeme, neskôr vzťah, ktorý som "pretrpela". Hneď po skončení strednej školy som odišla z domu. Sme spolu málo, keďže bývame na opačných stranách republiky. Sme v kontakte, napíšeme si, zavoláme, ale každý si žijeme svoj život.
Kládol na mňa vysoké nároky, bol na mňa prísny, dalo by sa povedať, že tvrdý.
Čo sa týka prejavov lásky, tak ich prejavoval asi v rámci svojich možností, často nie správnym spôsobom, ale boli chvíle, keď to dal viac pocítiť a vedel ukázať, že je na mňa hrdý.
Môj otec ovplyvnil moje predstavy o mužoch v tom zmysle, že som chcela žiť inak, mať iného partnera.
Ak by som bola "slabšia" povaha, tak otec by mi sebavedomie asi skôr bral. Proste, i keď ma niečo niekedy zabolelo, neotriaslo to mnou natoľko, aby som sa nechala ovplyvniť jeho správaním.
Každé dieťa asi do veku desiatich rokov berie rodičov, ich vyjadrenia, názory a to ako funguje rodina ako fakt, že to tak je, postupne ako spoznáva iných ľudí, kamarátov, ich rodiny, vidí, že to, čo sa deje u nich alebo u tých druhých, nemusí byť len tak, ale môže to byť aj inak...
V útlom detstve som otca možno obdivovala, keď som bola staršia, tak nie. Bála som sa ho. Boli chvíle, že aj nenávidela. Ale odpustila (keď som mala devätnásť alebo dvadsať rokov, napísala som mu list, v ktorom som mu okrem iného opísala jeho postoj, správanie, moje prežívanie a i to, že mu odpúšťam.. mamka mi potom povedala, že chodil zamyslený). Teraz sa snažím mu byť oporou vo chvíľach, keď to potrebuje, vysvetľovať určité veci z psychologického hľadiska, ale prirodzeným spôsobom, aby to nepociťoval ako nejaké "reči psychológa", priviesť k zamysleniu, zmene pohľadu, viem, ako sa k nemu správať.
Otec hradbu medzi mňa a ostatných mužov nepostavil, pretože som mala vždy svoj postoj, názor... iba som bola prísnejšia v nárokoch na partnera.
Nebol klasický patriarcha, skôr by som povedala, že s názormi patriarchu, ale nie vo všetkom. V niektorých oblastiach to bolo silnejšie, v iných vôbec, v určitých prípadoch sa dalo diskutovať, ovplyvniť...
Či niektoré moje priateľky patriarchálnych otcov?
Na túto otázku nemôžem odpovedať, pretože ak človek v určitej rodine nežije, tak nemôže tvrdiť, ako to v nej funguje. Možno iba predpokladať, keďže skôr ešte prevládali takéto typy rodín, že niektoré dievčatá áno.
Jeden z mojich úplne NAJ zážitkov z detstva je to, keď som bola s otcom v kine na filme „Queen v Budapešti“. Predtým som Queen počula len párkrát a aj to z veľkej diaľky :). Ale tento film ma dostal. Dostal ma ten pocit, že práve mňa ocino zobral do kina. Cítila som sa dôležitá, dospelá a rovnocenná všetkým ostatným fanúšikom v kine. Sedela som ako prikovaná a vnímala som pre mňa dovtedy neznámu hudbu. Keď Fredie spieval Radio Ga Ga, bola som šťastná!
Ale zase musím napísať aj trošku pravdy.... oco najprv volal do kina maminu, ale tá odmietla, pretože ona kiná neznáša (túto jedinú vec som našťastie nezdedila). Aj sestra odmietla, brat bol ešte malý, takže som ostávala jedine ja.... Ale ja som si to nevšímala. Pre mňa to bola výhra.
Môj otec bol pre mňa vždy tak trochu nedostupný (možno ešte trošku aj je). Zdal sa mi rozhľadený, múdry a ja som bola len hlúpe dieťa. Vždy som mala potrebu sa s ním rozprávať o jeho práci, o politike, len aby som sa mu trošku priblížila.
V našej rodine sa nejako city neprejavujú. Viem, že rodičia ma majú radi. Pomáhajú mi, telefonujeme si skoro každý deň. Ale neviem si predstaviť, že by mi mama alebo oco povedali „mám ťa rád(a)“. Asi by som sa rozplakala. Znie to čudne, ale je to tak. Nevieme si to povedať, ale vieme, že sa máme radi. A možno je to lepšie, ako prázdné slová.
Trošku som odbočila od témy :). Môj otec mi vždy vedel poradiť. A takého muža som pod vplyvom vzoru môjho otca aj hľadala. Muža-poradcu :). Oporu, rozhľadeného človeka.... Keď neviem, kde je na mape Mozambik, opýtam sa drahého a on mi to ukáže. Keď treba skontrolovať vyúčtovanie za elektrinu, keď sa treba nad niečím logicky zamyslieť, je tu moja polovička, ktorá ma zachráni (nevadí, že oblieka dcére ráno dva svetre na seba :)). A som celá šťastná, keď vidím ako sa „ten môj“ rozpráva s mojím otcom. Ako si rozumejú, a môj otec ho berie...
Ja som mala šťastné detstvo, moji rodičia mali a majú šťastné manželstvo. Všetci traja súrodenci sme rozmaznaní až strach :). A tak to pokračuje ďalej... dúfam, že história sa v tomto prípade bude opakovať.
Komentáre
krasne :)
certi
:)
gorda, obdivujem odvahu...
ospravedlnil sa ti niekedy otec za tieto svoje previnenia?
tweety, keby každý otec...
„Vždy som pre neho bola krásna, inteligentná a zodpovedná... Nikdy ma neprestal ľúbiť. Ľúbiť láskou otca, ktorý nič nečaká.“
odkiaľ pramenilo toto úžasné nou-hau tvojho otca? len z lásky k tebe či aj z rodinnej tradície?
dionea, milovať, nenávidieť i ľutovať...
ako si si napokon vybudovala sebavedomie? vďaka čomu si si napriek všetkému zachovala vieru v dobro ľudí?
laskonka, zvláštne...
čo by si takýmto otcom a matkám poradila? aké signály ich môžu varovať, že robia chybu, že svojmu dieťaťu vlastne škodia?
lulla, láska tvojho otca...
Vierka, zakúsila si...
kedy, v akom veku si začala byť schopná týmto nátlakom vzdorovať? pomohla ti v tomto tvoja matka? chránila ťa?
že ti chýbali prejavy lásky otca je isté... nahradzovala ti ich svojou láskou a pozornosťou matka?
žabka, prepáč mi krutú otázku...
sygon, tvoj ocko je...
dovolím si tvrdiť, že ťa svojím liberalizmom hlboko ovplyvnil.
ovplyvnili ťa aj matriarchálne sklony tvojej matky? ak áno, v akom zmysle a do akej hĺbky?
angie, dokázala si odolávať...
lu, ako môže nedostupnosť...
hogo, scasti ano,
(mozno trosku od veci) germa raz napisala nieco v zmysle - tam hore niekto uz strasne chcel, aby si konecne oddychla).
hogo, dobre ranko :)
myslim,ze lasku mi nahradzovala matka, a takisto mamin otec, dedko, ktoreho som mala velmi rada, a ktorý už bohuzial nie je medzi nami.
Tož,zaujímavé príbehy :)
obdivuj "ľudskosť"
Teraz si myslím, že aj keď som síce bola ja tou "fackovanou" (bolesť po bitke prešla), moja veta ho ranila oveľa viac, pretože si naraz uvedomil niekoľko skutočností, že už nie som dieťa, že ho môžem fakt kopnúť, že si ho nevážim, že som k nemu krutá, že bitkou nič nedosiahne, že ...
Keď som bola "dobrovoľne tehotná" a otec mi to vyhadzoval na oči, bola som natoľko vyčerpaná z dlhého rozchádzania sa s mojím expartnerom, že som nerozmýšľala o tom, čo sa okolo mňa deje, bola som dlho uzavretá v mojich pocitoch a svet okolo mňa jednoducho šiel.
Musím povedať, že spočiatku mi tehotenstvo vyčítala aj moja mama (hoci som mala 23, posielala ma na interupciu) a nebyť susedky rodičov - tety Hanky, ktorá jej povedala, že sa život neskončí, keď bude dieťa bez svadby, tak by sa s mojím tehotenstvom nezmierila ani ona.
Ja som si nakoniec uvedomila, že mám byť hrdá na to, že nosím pod srdcom "môj sen" a začala som sa ľuďom kľudne pozerať do očí.
Myslím, že otca k "ponižovaniu" dohnali jeho kolegovia, s ktorými sa opíjal po práci. Jeho ubolené pocity vyplavil na povrch alkohol. Vtedy bolo hanbou, že sa žena spustila pred svadbou. A dokonca mi naznačil, že si mám zobrať za muža jeho podriadeného - alkoholika 1. stupňa, no s dobrým srdcom.
Keď nepil, bol veľmi dobrosrdečný človek. A aj teraz to o ňom hovoria. A tak som ho poseldné roky jeho života vnímala aj ja. A myslím si, že ho veľmi mrzelo jeho správanie.
Ale, ako vieme, pre mnohých ľudí je veľmi ťažké povedať nahlas slovko "prepáč ...". Preto sa ospravedlňujeme darmi alebo skutkami. Záleží len na tom druhom, či to pochopí, príjme a odpustí.
Moja mama mi neraz vyčítala, že ja som otcovi odpustila to, ako sa ku mne správal počas môjho tehotenstva. Ona však nechápala a stále nechápe jednu vec. Ja som cítila, že ho to mrzí a jednoducho som mu minulosť nepripomínala a nevyhadzovala na oči.
hogo
a na otazku, ci by sa nieco zmenilo naozaj neviem odpovedat
odpoveď hogovi :)
asi to hogo išlo ruka v ruke...môj otec nebol zlý človek, len nešťastný, zranený a v podstate som ho mala rada a aj mám, netuším, prečo som ho neprestala ľúbiť, aj keď mi kedysi tak veľmi ublížil....snažila som sa mu porozumieť a pomôcť mu, ale nedokázala som to :(....a to som robila a robím vždy a pri všetkom...snažím sa veci urobiť čo najlepšie a porozumieť, možno za to vďačím práve jemu, chcela som to napraviť, chcela som, aby to bolo lepšie, aby mne aj mojim blízkym bolo lepšie...a zrazu sa mi to začalo vracať, aj keď som nikdy nečakala za svoj prístup akúkoľvek odmenu (ja viem, možno to znie príliš cukrovo, ale naozaj som nič nečakala, nebola som chválená, ani nejako zvlášť odmeňovaná), jednoducho som zistila, že keď sa držím týchto dvoch vecí, ľudia to dokážu "oceniť" tým, že sa cítia fajn a mne je potom veľmi dobre xi, to je moja odmena a nakoniec pri tejto odpovedi zistím, že to robím kvôli sebe :)...a najviac to bolo viditeľne ocenené v škole...nemusela som vynaložiť veľké úsilie na to, aby som uspela...sebavedomie nemám oveľa väčšie ako keď som bola malá, aj keď by som možno mala mať...skôr sa teším tomu, že ma ľudia majú radi a že sa cítia so mnou dobre, to je pre mňa to najcennejšie, čo sa mi mohlo stať...nebojím sa priblížiť k ľuďom, opýtať sa ich na to, ako sa majú, hľadám si k nim cestu, pretože nemám rada anonymitu a chladné vzťahy, som skôr bezprostredná a otvorená...možno až príliš
možno to ani nie je dobré, občas mám aj slabé chvíľky a mala som ich, aj keď som bola malá....vtedy prestávam veriť v zmysel všetkého, seba samej, ale ako dnes na blogu vidím, je to úplne normálne ;) a hľadala som odpovede aj na to, prečo ľudia trpia, dokonca aj cez svoju profesiu xi...
akoby som chcela všetko vrátiť späť tým, že sa snažím o to, aby sa ľudia mali čo najlepšie...môj otec možno nebol dobrý otec, ale nie je zlý človek...
keď som bola malá, zaumienila som si ešte, že budem dobrá aspoň v jednej veci, veľmi dobrá...aj keď budem sama a nik ma nebude ľúbiť a som tam, kde som :) a je mi fajn ;)
hogo, áno, je to zvláštne ...
dia :)
aj ja chcem byť, ale berie mi to veľa energie a práve preto viem byť aj nemilá
oli :)
a ľudia, ktorí ma naštvú, majú to šťastie, že sa to vo mne vyvŕbi až po istej chvíli...drzosť a hlúposť ľudí ma skôr prekvapujú a oberajú o slová a reakcie...no dokážem byť aj zúrivá a bola som aj pri svojom otcovi a ver mi, že to bolo dosť dlhú dobu, už taká nechcem byť
pri cudzích som nepríjemná vtedy, keď mi ubližujú a bránim sa...no to je naozaj zriedkakedy
gorda
aj ja viem, že to môjho otca mrzí, je to dokonca čiastočný rasista (neznáša černošské filmy) a pritom sa dokáže hodiny pozerať filmy o Ježišovi, aj keď vôbec nechodí do kostola, keď sa kedysi nudil, čítal si rozprávkové knižky a pri pozeraní telenoviel prežíva boj dobra so zlom ako malé dieťa, smial sa, kričal, zúril ako nepríčetný...nechcel, aby som šla študovať, vraj by mi bolo dobre na podpore a dnes sa pýši svojimi šikovnými deťmi...práve dnes má narodeniny a viem, že bol veľmi rád, keď som mu zavolala :) pýtal sa, kedy prídem domov a mojej návšteve sa tiež vždy veľmi teší...keď mu brat doniesol novú telku (stará sa nejako pokazila, a keďže je celé dni doma, sledovanie TV je jeho neoddeliteľnou súčasťou a nevyhnutnou potrebou), rozplakal sa....mala by som ho nenávidieť, aj pre mnohé iné veci, ktoré som nespomenula, ale nedá sa, zhrozila som sa vlastnej nenávisti a nechcem ju cítiť...
ak dokážem byť milá k človeku, ktorý ma psychicky týral takú dlhú dobu, prečo by som mala byť zlá k ľuďom, ktorý do môjho života až tak citlivo nezasahujú?
keď som naposledy stála v rade na salámu, mala som iba pár minút do odchodu autobusu (a takmer som ho zmeškala) a pán stojaci za mnou začal nadávať na obchod, pomalé predavačky a pod., ja som si len pomyslela, že sú aj horšie veci, ako zmeškaný autobus, dlhý rad v obchode....takýmto maličkostiam nedovolím, aby ma rozhodili....aj keď sa niekdy neudržím a možno som aj tomu pánovi mala niečo povedať, hm...ach jaj, zase som sa akosi rozpísala
určite je dobré byť aj nahnevaný, aj ja som, ale skôr na seba ako na iných ;)
tak to
ja som sa bránila pred rodičovskými fackami klamstvom, čo ma priviedlo k tomu, že nemám klamať
veľa starostí ukladám vo svojom vnútri a na povrch vychádzajú formou plaču
dia - koment "tak to" som písala som pre teba
:D ja viem oli, čakala som na to
u mňa sa smútok a plač
dia, žiaľ
tak ako si napísala - aj ja som mnohé "zlé" veci nespomenula
chcela som iba na malom príklade ukázať, čo sa stáva/stávalo v mnohých rodinách
ak o tom hovoríme, tak možno niekomu pomôžeme
a ešte si myslím, ktorí by sa mali nad sebou zamyslieť, tak tí na internet nechodia
a niektorí nám nedajú šancu
už som to niekde spomenula, že téma ženy o mužoch je ťažká
a potvrdzuje sa mi to tým, že máme málo komentárov od mužov a neviem či preto, lebo projekt je o nich, alebo preto lebo nevedia reagovať, alebo ... no neviem
táto téma je síce o vplyve otcov na ideál žien, ale myslím si, že mnoho mužov má sestry/mamy/tety/susedky/spolužiačky/kolegyne, tak možno o tom vplyve by mohli niečo napísať aj oni
:)
ja viem oli
preto o tom začínam rozprávať...nechcem sa hanbiť za to, čo som prežila a rovnako dúfam, že to pomôže niekomu inému...nikto nemá právo na to, aby bol ponižovaný, pokiaľ sa človek cíti týraný,musí v sebe nájsť odvahu vzdorovať a nesúhlasiť...otec mi vtláčal svoj pocit menejcennosti a ja som mu bohužiaľ uverila...ale pracujem na sebe...a tí, čo ma poznajú by asi neverili tomu, že som niečím takýmto prešla...
no niekedy by som chcela, aby vedeli, že poznám aj inú stránku života, aj keď som dnes pred nimi usmievavá a milá...
ach
:)
žabka, Vierka, mali ste veľké šťastie...
viete si predstaviť, ako sú na tom dcéry, ktoré vo svojich mamách oporu nenájdu???
gorda, ak si svojmu otcovi odpustila...
po konzultáciách s psychoterapeutami som na terapeut.blog.sk na túto tému napísal článok „Odpustenie je zisk“.
Ak si k svojmu riešeniu dospela intuitívne, musím povedať, že máš skvelú intuíciu...
ach, lulla...
život a vzťahy nie sú matematická rovnica, ktorú má zmysel riešiť len vtedy, keď je jasné, že má jednoznačné riešenie. u teba to asi funguje inak, no moja skúsenosť je, že má zmysel pokúšať sa hľadať hypotetické odpovede alebo priestor možných odpovedí aj na otázky, ktoré sa so stopercentnou istotou zodpovedať nedajú... a podľa šírky a hľbky záberu môžu mať tieto odpovede význam pre človeka, ktorý ich hľadá a vyslovuje, pre jeho blízkych i pre (náhodných) okoloidúcich. a to aj napriek tomu, že sú to odpovede blízke realite len do istej miery a s istou pravdepodobnosťou.
dia, povedala si úžasnú vec...
ak si dokázala z miesta tohoto poznania otcovi odpustiť, možno to bol kľúčový moment, vďaka ktorému si nezanevrela na ľudí... lebo ak by si bola zanevrela, možno by ťa to zničilo.
las, škoda...
aj keď nie každý prežil to čo ty, verím, že by to mnohí aspoň do istej miery pochopili a mali z tvojich zážitkov a skúseností aj osobný úžitok.
hogo,
popravde, obcas mi to tiez prebehlo myslou..... aj jedno, aj druhe.
hogo
Vierka, rýchly vydaj...
angie, dobrý príklad toho...
ak človek na vlastnej skúsenosti (cez zážitok) zistí, že niečo nie je dobré, že mu niečo nesedí, usiluje sa toho vyvarovať vo vzťahu k íným (napr. aj vlastným deťom). Osobitne svojim potomkom tým preukazuje veľkú službu, lebo prerušuje líniu „sociálneho dedenia“.
pravda, vyžaduje to silnú osobnosť, ktorá sa nenechá „ohnúť“ ani „zlomiť“...
hogo, toto nou hau
tweety, takže nie úplne sám od seba...
hogo
Otcovia su vzacni, ci uz 'dobri' alebo 'zli'. Ja si mojho vazim- i ked ma svoje chyby :)
Ako som mohol obnoviť pokoj v mojej rodine
Kontaktujte Dr. Ajayi pre rýchle vyriešenie vášho problémového vzťahu